Nestydím se! Žil jsem tak, jak mi srdce říkalo!

It's hard to fly when I can't even run (2)

27. května 2008 v 21:58 | Nathalie |  It's hard to fly when I can't even run
To, že můj net byl out teďko doháním. Snad vás to alespoň trochu potěší. Mějte se pěkně a to bude pro dnešek asi tak všechno ... N.
***
"Nechaj ma na pokoji. Čo robím nie je tvoja starosť."
"Prestaň Gerard, prečo to robíš?" Slastne prevrátil oči a nechal svoju ruku putovať vo vlastných vlasoch. Čo to s ním je? Už odviazané gumové škrtidlo ležalo na zemi a on a ani neunúval to všetko po sebe spratať. Len tak tam sedel v kabínke č.3 a ja som nemal možnosť nejako zasiahnuť, či pomôcť. Takto tu nemôže zostať, čo keď ho tu niekto nájde? V takomto stave? Nie, to nemôžem dopustiť, na to mi až príliš záleží na tomto idiotovi. Len sa usmieval a nebol schopný pohybu. Zreničky boli už úplne rozšírené.
"Kurva, takto ťa tu nemôžem nechať." Prišiel som k nemu a chytil ho za rameno. Kričal, vzpieral sa, nechcel ísť so mnou.
"Gerard, prestaň!"
"Nepomáhaj mi!" zareval na mňa.
"Ok!" Pustil som jeho slabé telo. S rachotom padol na zem a zostal ležať. Rukami si zakryl tvár a len tak tam stále ležal. Nehýbal sa, ba ani len dýchanie nebolo vidieť a počuť.
***
"Zomrel?" spýtal sa Sam a zvedavo čakal na Frankovu reakciu. Nasledovalo len rodičovské pohladenie a úsmev od srdca.
"Nie, slniečko moje, len bol slabý."
"To z toho jedu?" Vnímavý chlapec. A možno aj preto bol Frank na svojho syna tak veľmi hrdý. V niektorých situáciách bol jeho malý syn väčšia opora, než nejaký poondiaty alkohol, či nebodaj drogy. Občas mu pripomínal Gerarda, ale jeho láske sa nič nevyrovná. Ani len vlastný syn, jeho malý kvietok šťastia a žiariace slniečko v tomto monotónnom stereotypnom živote.
***
Ležal tam stále na zemi a ja som začal zbierať jeho veci. Striekačky sa váľali po celej kabínke, nemohol som to tu takto nechať. Vyzeralo to tu presne tak, ako keby sa tu predtým konali orgie, alebo fet- večierok. Keď to bolo všetko zbalené, len som to vložil to jeho batohu a hodil mu ho vedľa tela. Vychádzal som z WC, no posledný krát som sa ohliadol. Je na tom špatne. Veľmi zle .Neviem, nikdy som si toho nedal toľko, čo on teraz na jeden raz. Možno to bol len účinok, ja neviem, ale nechať ho tam ležať, je až príliš riskantné. Ako pre neho, tak pre moje svedomie. Nevadí, veď on pomoc nechce. Ja sa mu vnucovať nebudem. Už som bol skoro u dverí, keď na mňa zakričal.
"Frank!" zastavil som sa. Odkiaľ, do hája, pozná moje meno? Otočil som sa a pohľad na jeho telo mi neposkytol žiadnu novú informáciu. Stále bol v tej istej pozícii.
"Čo chceš?"
"Pomôž mi, prosím." Neveril som vlastným ušiam. On mňa poprosil a chce pomoc. Jasné, že mu pomôžem, ale prečo pomoc odmieta a potom o ňu prosí?

"Jasné, poď." Zohol som sa k nemu a jeho ruku si prehodil cez svoje rameno. Na chrbte mi pribudla ďalšia taška a ja som mal čo robiť, aby som nespadol.
"No tak Gerard, pomôž mi trochu." Žadonil som, pretože nezostávalo mi priveľa síl na smičanie Gerarda a dvoch školských tašiek. Gerard sa ale začal preberať k životu a nohy mu poslušne cupitali do tempa s tými mojimi.
"Kam to ideme?" spýtal sa a hlavu oprel o moje rameno. Bol som nižší, ale len o pár centimetrov.
"Ku mne domov."
"Nie, tam nemôžem, prepáč, tam nie!" chcel sa mi vysmeknúť a utiecť, ale zostávalo mi ešte trocha síl na to, aby som ho udržal.
"Prečo?"
"Frank, oni ti ublížia."
"Čo?" už sme boli blízko domu. Gerard stále sebou hádzal a vyzeralo to, že má asi kŕče. Menšie, ale má.
"Povieš mi to u mňa doma." Udýchane som povedal a stále ho pevne držal.
Odomkol som dvere a oboch nás dostal na vstupnú chodbu. Tašky som tam zhodil zo seba na zem a tiahol ho po schodoch do mojej izby. Šlahol som ho na posteľ a ja sám sa hodil o zem. Bol som tak vyčerpaný. Chvíľu som len oddychoval, ale netrvalo dlho a počul som, ako keby sa dusil. Otvoril som oči //Jesus, skoro som napísala uši XD //. Držal si hruď a snažil sa polapiť dych. Prvá pomoc! Musím si spomenúť na prvú pomoc pri dusení. Otvorte ústnu dutinu postihnutého a povyberajte z nej všetky veci - žuvačky, umelý chrup, ... :D. Rýchlo som sa zodvihol a priutekal k nemu. Tvár mu začala fialovieť, ale ešte trocha vzduchu v sebe mal. Stiahol som ho rýchlo z mäkkej postele a položil na tvrdú zem. Bože, čo mám spraviť? Dať mu umelé dýchanie, poťapkať ho po chrbte, zavolať záchranku? Ja neviem. Nie je iná možnosť a času už veľa neostáva. Hlavu som mu trošku zaklonil a zhlboka sa nadýchol. Priložil som si svoje pery na ty jeho a silno vyfúkol. Hruď sa mu trocha zdvihla a ja som to urobil ešte niekoľko krát. Neviem, čo sa stalo, ale asi mal (podľa mňa) stiahnuté niektoré svaly na dýchanie. To spôsobila kŕč, že všetky svaly mu stuhli a on sa nedokázal nadýchnuť. Práve som mu zachránil život. Dobrý pocit.
Zodvihol som ho a položil naspäť na posteľ. Odhrnul som mu vlasy zo spoteného čela a šiel dole pre vodu. Do pohára som napustil vlažnú čistú vodu a odniesol mu pohár do izby. Sadol som si na posteľ a pohár mu podal.
"Prečo ti pomáham?" zašepkal som.
"Prečo to chcem?" ticho a namáhavo mi položil otázku. Možno to bolo len tak, žiaden význam, žiadna podstata, žiadny účel, ale vo mne to vyvolala čosi, s čím som sa ešte doteraz nestretol.
"Čo chceš?"
"Tvoju pomoc." Vzal som mu prázdny pohár a položil ho na noční stolík.
"Frank, oni ti ublížia."
"Kto?"
"Chalani zo školy. Keď sa dozvedia, že som bol s tebou, tak ti určite niečo spravia. Mne môžu zlomiť opäť nos, prelomiť ruku na dvakrát, ale nechcem, aby kvôli mne trpel aj niekto iný."
"Nič mi predsa neurobia. Veď sú to kamoši."
"Ja viem, to som si myslel aj ja."
"Nemaj strach."
Ľahol som si potom k nemu do postele. Dlho sme sa rozprávali. Preberali sme všetky témy a ja som si uvedomil, že mi rozumie viac, ako mi niekto iný v živote mohol rozumieť. Ležal som na boku a rukou som si podoprel hlavu. On ležal na chrbte, pretože som sa bál, aby sa opäť nezačal dusiť. Tak sme sa občas smiali, že som si musel držať líca, nech ma toľko nebolia. Už len pohľad na jeho úsmev vyvolával to, že som sa smial tiež. Jeho oči prebodávali tie moje a jeho pohľad mi spôsoboval srdcové kolabovanie. Takto dobre som sa ešte s nikým necítil. S vôbec nikým na tomto svete. Všetky dni s mojimi kamošmi by som vymenil za ďalších pár minút s jeho úsmevom, neváhal by som ani minútu. Toľko mi prirástol k srdcu, že som si už ani nevedel predstaviť, že musí odísť. Tých pár hodín, čo som sa o neho staral, mi nahradilo všetkých a všetko. Bol ku mne zrazu milý a správal sa slušne a sympaticky. Bola sranda, keď si stále musel odhŕňať vlasy z očí, lebo som mu to nakázal pod klamstvom, že si zničí zrak. Blbosť, chcel som sa mu dívať do očí. Dokázal by som sa dívať hodiny a hodiny. Týždne a týždne. Mesiace i roky. Povedal by som, že i celé storočie. V tých očiach neboli klamstvá, ani znechutenie. Ba, dokonca som tam nevidel ani štipku z jeho špinavého života. Chytil nás ďalší záchvat smiechu a náhly chrochtací výbuch, keď v tom sa Gerardove pery zastavili a len sa díval. Díval sa na mňa. Jeho oči boli peknú chvíľu prikuté na tých mojich, až nakoniec sa jeho pohľad zviezol k mojim perám, ktoré boli roztiahnuté do širokého úsmevu. Keď som si toho všimol, moje pery sa stiahli do normálneho úsmevu. Preboha, prečo a čo vlastne idem urobiť? Môj zrak spočinul na jeho perách, ktoré vyzerali tak chutne, ako by to boli teraz čerstvo utrhnuté jahody. Chcel som svojím jazykom prechádzať po jeho pere a zanechávať vlhkú stopu. Toľko som po tom teraz túžil. Zatvoril som od vzrušenia a napätia oči a pomaly sa naklonil nad jeho telo. Bol navonok studený, ale každým mojim priblížením sa mi zdalo, že taje. Očami som s ním stále udržoval kontakt. Chcel som vidieť tie oči.
Smutné, ubolené, nevládne a neuspokojené. Ako tam tak ležal a ja som sa približoval, tak naše pery sa spojili v jeden prekrásny okamžik. Mali sme ich na sebe len tak položené. Žiadne pohyby, žiadne jazyky, len spojené naše teplé pery. Chceli sme sa toho okamžiku nabažiť. Obaja. Jemne som začal pusou hýbať a oči držal stále pevne zavreté. Dýchal som zhlboka a snažil sa plne vnímať to čarovné spojenie. Jeho ruka putovala do mojich vlasov a ja som vzdychol. Nechcel som, ale predsa sa ten tichý vzdych vydral z môjho zovretého hrdla. Keď sa bozk prehĺbil, moju pokrčenú nohu som mu položil na stehno. Moje stehno, na jeho stehne, kurevsky pekelná kombinácia. Zapojili sme jazyky. Opatrne si ma pritisol viac k sebe a ja som mu na oplátku zahryzol do spodnej pery, keď som pootvoril oči, jeho zavreté viečka sa zatrepotali. Moja noha neovladateľne smerovala nahor, až narazila na jeho rozkrok. Gerard zastonal vzrušením a ja tiež. Jednou rukou, tú ktorou mi prechádzal po vlasoch, si ma prilepil viacej k perám a druhou si ma viacej natisol k sebe. Pocítil som vzrušenie, toto ma rozpaľovala a on si toho všimol. Ruku z mojich vlasov vytiahol a oboma ma chytil za pás. Pevne, no pritom jemne. Cítil som, ako si ma mierne nadvihol a presunul moje boky presne na to miesto, kde som pred chvíľou mal položenú nohu. Narazili sa naše jeansy o seba a takisto sa narazili aj naše teplé dychy. Nebol čas na slová, naše činy hovorili za všetko. Ležal som na ňom a snažil sa zdržať na uzde. Nemohol by som predsa pokaziť tento krásny okamžik. Naše pery sa od seba jemne odtrhli a oči otvorili dokorán, ako keby hľadali na toto všetko odpoveď. Robil som si o neho starosti, predsa sa pred chvíľkou dusil, tak predsa nemôžem dovoliť, aby sa to stalo znovu a len a len mojou vinou. A takto rýchlo som ešte s nikým nič nemal a to natož s niekým, koho som doteraz vôbec nepoznal.
***
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 DarkFire DarkFire | Web | 28. května 2008 v 19:01 | Reagovat

Skončí to strašně, tragicky, smutně a já budu želvit, že jo? Ale je to dokonalé. Ten jemný styl

2 Charlotte71 Charlotte71 | Web | 29. května 2008 v 17:55 | Reagovat

ja uz sa len pripravuje psychycky na to ze budem plakat jak male dieta postupne...aww...ale je to strasne krasne....a to akoze to tou kurzivou to hentak hovori svojmu synovi? ten bude jaky skuseny heh XD

3 Nathalie Nathalie | Web | 29. května 2008 v 18:25 | Reagovat

Příští díl to bude vysvětlené, neboj Charlotte ;)

DarkFire: Nooo, tak to si budeš muset domyslet :) Ale uvidíme, jestli se rozbrečíte, nebo možná se budete usmívat. Já nevím *píská si* :D

4 Dark-Eye Dark-Eye | Web | 4. června 2008 v 16:51 | Reagovat

to je to je došla mi slova,prostě je to víc než úžasný,skvělý.A´t to skončí jakkoliv bude to úžasnej konec

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.